V našej, rovnako ako vo väčšine ostatných farností na Slovensku, sa na prijatie sviatosti birmovania pripravujú mladí vo veku okolo 16 – 18 rokov. A hoci sa stále prezentujeme ako „kresťanské Slovensko“, mnohí z nich vo svojich rodinách a okolí nikdy nezažili, aké je to byť bezpodmienečne milovaní, nevideli nikoho skutočne sa modliť a nikto ich nenaučil, čo znamená žiť svoj život s Bohom a ako prijať slobodu a milosť, ktorú aj im svojou smrťou a zmŕtvychvstaním Kristus získal.

Víkendy, duchovné obnovy a evanjelizácie sú preto priestorom, kde im chceme svedčiť o tom, aký naozaj je Boh Otec, vyvracajúc všetky ich falošné predstavy o Ňom, kto je Ježiš, Boží Syn, o ktorom hovorí Biblia, a ktorý je živý a koná v našich životoch, a ako Boh dáva svojho Ducha, ktorý jediný môže uzdraviť, potešiť a naplniť ľudské srdce. Snažíme sa im ukázať, že dnes je nielen možné byť veriacim kresťanom a zároveň „normálnym človekom“, ale že Božia láska a prítomnosť sú to jediné, čo dáva odpoveď a ozajstný zmysel životu a schopnosť žiť ho naplno – bez závislosti od vzťahov, úspechu, peňazí, moci atď.

Evanjelizácie pozostávajú z bodov kerygmy, na ktoré sa viaže krátke slovo, svedectvá, scénky, videá a piesne. Takto môžu mladí v rôznych formách vnímať a nechať sa osloviť živým Bohom, ktorý stojí a bojuje o každého z nich. Hovoríme o tom, že je potrebné dovoliť Bohu, aby prišiel a dal sa nám spoznať, že môžeme dať svoj život do Jeho všemohúcich rúk, a že to neznamená ihneď opustiť všetko, čo máme radi a odísť do kláštora. Na spoločných víkendoch vytvárame priestor na modlitbu – osobnú, spoločnú modlitbu chvál a ponúkame im možnosť prísť na modlitbu príhovoru, počas ktorej sa modlíme za konkrétne veci, ktoré si vo svojich životoch nesú. Pracujeme tiež v malých skupinkách, v ktorých môžu vyjadriť svoj názor, to, čo ich vyrušilo alebo zaujalo, a takto sa učiť hovoriť o veciach viery s druhými.

Hoci ovocie práce s mladými môžeme vidieť len zriedka a veľakrát je ťažké k nim hovoriť takým spôsobom, aby to boli schopní a ochotní počúvať, sme presvedčení, že Pán „klope pri ich dverách“ (Zjv 3,20) a hoci nevieme, koľko zaklopaní bude ešte potrebných, kým dvere otvoria, a ktoré z nich je to naše, túžime byť pri tom a sme vďační, že môžeme byť súčasťou toho, ako Boh mení nielen život, ale celú večnosť ďalšieho človeka.

-Z.M.-