Spoločenstvo Dom Júdov

Na začiatku sa z malej modlitbovej skupinky, stretávajúcej sa od roku 1994 dvakrát do týždňa pri modlitbe chvál, začalo v roku 1998 vytvárať spoločenstvo s jednoduchým názvom „Modlitbové katolícke spoločenstvo“ (MKS). Od roku 2001 nás sprevádzalo slovo z Iz 37,30-31: „A toto bude znamením: Tento rok budete jesť, čo vyrastie bez sejby, druhý rok, čo vyrastie nadivoko, ale na tretí rok sejte a žnite, saďte vinice a jedzte ich ovocie. Zvyšok Júdovho domu, ktorý zostal, dole zapustí korene a hore prinesie ovocie.“ Tento prísľub, ktorý Boh skrze proroka Izaiáša dal judskému kráľovi  Chizkijášovi, a ktorým napriek ťažkej situácii vyhlasuje svoju blízkosť a vernosť, sme vnímali ako základ pre nový názov nášho spoločenstva.

Júda

Júda je jedným z dvanástich Jakubových synov, ktorí sú považovaní za praotcov dvanástich kmeňov izraelského národa. Význam jeho mena je odvodený od slov Lei, Júdovej matky a Jakubovej manželky. Pôrodom syna zakúša dobrotu a blízkosť Boha, ktorý sa nad ňou zmiloval, a hovorí: „Teraz budem velebiť Hospodina.“ (Gn 29,35) Júda je teda od začiatku dôvodom oslavy Božieho milosrdenstva, je tým, ktorý chváli Pána.

Je hriešnym človekom – keď bratia zo žiarlivosti napadli Jozefa, bez ľútosti vymýšľa plán, ako si „vraždou“ neušpiniť ruky a zároveň sa brata zbaviť – predať ho do otroctva (Gn 37,26-27). Neskôr ale dovoľuje Bohu, aby celkom premenil jeho srdce – keď sa bratia ocitnú v čase hladu pred Jozefom ako správcom v Egypte, uvedomuje si svoju hriešnosť, všetko ľutuje a je ochotný obetovať seba samého, namiesto otcom milovaného Benjamína (Gn 44,18-34).

Boh sa nad ním zmiluje a cez otca Jakuba ho ustanovuje za nositeľa požehnania a prísľubov pre národ a svet – cez neho prichádza záchrana – Spasiteľ (Gn 49,8-12). Nie preto, že by si to zaslúžil, nebol ani prvorodeným synom, ale preto, že v pravde vyznal svoj hriech a prijal Božie odpustenie.  

Kvôli tomu vnímame Júdu ako toho, ktorého príbeh vystihuje charizmu nášho spoločenstva. Žijeme vo svetle Nového zákona, nie sme Júdovým pokolením po línií tela, no vďaka krvi Ježiša Krista vieme, že k tomu, čo Boh zjavil cez Júdu, povoláva aj nás – nie ako elitnú skupinu, ale ako spoločenstvo chybujúcich ľudí túžiacich po Božej uzdravujúcej prítomnosti, otvorené pre iných. Tak, ako bol starozákonný dom Júdov nositeľom Božích prisľúbení pre svet, ktoré sa uskutočňujú v Kristovi a dosiahnu plnosť pri jeho druhom príchode, chceme aj my svedčiť a hovoriť o Božej láske a ponuke spásy a milosti všetkým ľuďom, ktorí o nej ešte nevedia. Žijeme povolanie k zvelebeniu, k chvále v modlitbe spoločnej aj osobnej, v každodennom živote aj v službe (evanjelizácie a misie). Chceme v každej situácii vyvýšiť a „chváliť Boha, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“ (Ž 118,1) a nechať sa ním povolávať všade tam, kde chce cez nás svoju dobrotu a blízkosť zjavovať.

Dom

Sme stvorení pre život s Bohom, v jeho prítomnosti a láske. Naším domovom je teda miesto, kde ich budeme zakúšať v plnosti, miesto, ktoré nám Ježiš šiel „pripraviť v dome svojho Otca“ (Jn 14,3). Všetci sme na ceste Domov. Ale Boh skrze Ježiša zjavil, že chce svoje kráľovstvo začať budovať už  tu na zemi, že večnosť začína dnes. Preto vnímame spoločenstvo ako dom – miesto rodiny, do ktorej každého z nás Boh povoláva takého, aký je, a chce nás viesť spolu k sebe. Tu môžeme budovať svoj vzťah s ním aj s konkrétnymi ľuďmi, „niesť si bremená“ (Gal 6,2), modliť sa za seba a spolu za iných, prijímať ich a ľúbiť s ich chybami, hovoriť o nich, odpúšťať, navzájom „obrusovať svoje hrany“, a tak dovoľovať Bohu, aby nás viedol cestou učeníctva k svätosti – aby sme boli stále viac podobní Ježišovi, každý neopakovateľným spôsobom.

Skutočný dom musí byť neustále otvorený – smerom k Bohu, citlivý na jeho Ducha, a preto aj smerom k ľuďom, lebo „dom, ktorý sa uzavrie, bude vyprázdnený“. Boh hovorí: „Môj dom sa bude nazývať domom modlitby pre všetky národy.“ (Iz 56,7) Takýmto domom je Ježiš. Túžba nasledovať ho je prvým povolaním, na ktoré každý z nás odpovedá. On má otvorené srdce pre nás a my ho chceme spolu spoznávať stále viac, a tak byť sami otvorenými a ohlasovať jeho „radostnú správu“ kdekoľvek nás zavolá – medzi našimi blízkymi, v našom meste, na Slovensku, ale aj vo svete. Ísť za hranice svojich istôt a pohodlia a dovoľovať, aby bol náš život miestom, kde sa zjavia Božia veľkosť, moc a dobrota.

         -Z.M.-